Aktuálne cestovanie na trase Švajčiarsko – Nemecko – Rakúsko – Slovensko

Autor: Soňa Fröhlichová | 28.1.2021 o 0:38 | (upravené 28.1.2021 o 15:09) Karma článku: 6,34 | Prečítané:  1241x

V nedeľu som pricestovala na týždeň na Slovensko, do Bratislavy. Bolo mi jasné, že podmienky budú výnimočné. Rozhodnutie bolo rýchle, zo dňa na deň. Všetko som sa snažila dobre premyslieť, aby som eliminovala riziká.

Počas pandemického roka 2020 som Slovensko navštívila len jedenkrát. Podarilo sa mi to v júni, keď doznela prvá vlna pandémie. Bolo leto, čas dovoleniek a všetci sme sa spamätávali z pandemickej jari. To bolo pozitívnej energie, radosti a tešenia sa na obyčajné maličkosti každodenného života. Pobyt na Slovensku v júni som opísala v mojom blogu Od Ženevského jazera až na Magurku. Väčšina z nás predpokladala, že druhá vlna nepríde alebo bude podstatne slabšia.

Radosť však bola predčasná. Čakala som na ďalšiu možnosť stretnúť sa s rodinou a s priateľmi. Samozrejme vďaka sociálnym sietiam môžeme byť v kontakte na diaľku i každý deň, ale to sa nedá porovnať s osobným kontaktom. Všetky nádeje som upriamovala na Vianoce, keď ma mal navštíviť môj syn s rodinou. Všetko som mala pripravené, netrpezlivo som očakávala  deň D. Krátko pred  Vianocami už komunikácia so synom začala byť menej optimistická, ako zdravotník v "prvej línii" nebude môcť čerpať dovolenku. Sklamanie, smútok, Vianoce bez rodiny. Nevadí, sú dôležitejšie veci, sme zdraví, máme prácu i nádej, že bude lepšie...

Vianoce a Nový rok som trávila s rukou v sadre. Minulý týždeň mi lekár potvrdil, že ruka je v poriadku. Mala som dostať druhú dávku vakcinácie po 21 dňoch, zmena, dostanem ju až po 28 dňoch. A tak prišiel nápad: Idem domov, na týždeň.

Objednala som sa online na test Covid 19, dostala som termín na nasledujúci deň. Ster mi robili o 9. hodine ráno, už o 14. hodine mi prišiel email i sms s výsledkom: negatívny. Nič mi nestálo v ceste. Bol piatok a ja som začala veriť, že naozaj vycestujem. Samozrejme dostavil sa i pocit viny a neistoty, či to je dobrý nápad. V sobotu som ponakupovala tradičné darčeky, syry a čokoládu. V nedeľu som vyrazila na cestu od Ženevského jazera do Bratislavy, cca 1060 kilometrov. Túto cestu  poznám za tie roky naspamäť, mám svoje obľúbené miesta kde zastavujem na krátku prechádzku či  kávičku.

Teraz bolo všetko iné, počet zastávok som znížila na minimum. Ale pekne od začiatku. V nedeľu ráno mi zvonil budík o tretej hodine ráno. O štvrtej hodine, za tmy, som vyrazila. Od Ženevského jazera musím prejsť celým Švajčiarskom, od západu na východ. Mestá Lausanne, Bern, Zurich som míňala ešte za tmy, na diaľnici takmer osamotená. V Sankt Gallen nad Bodamským jazerom som už mohla pozorovať nádherný východ slnka, urobila som si krátku zastávku na benzínovej pumpe Sankt Margrethen. Na tejto pumpe sú výnimočne pekné toalety bez poplatku. V malom obchodíku vždy kúpim malé suveníry, s tradičným pocitom, že nemám dostatok darčekov. Zastávka to bola rýchla, vedela som, že o chvíľu opúšťam Švajčiarsko a zastavujem v prvej rakúskej dedinke na natankovanie benzínu a zakúpenie rakúskej diaľničnej známky. Všetko prebiehalo s rúškom, s dôslednou dezinfekciou rúk. Na hraniciach Švajčiarsko – Rakúsko ani nohy, prázdno i na benzínových staniciach. Hovorím si OK, prvé štátne hranice zdolané, nádrž plná, diaľničná známka pre Rakúsko zakúpená. Deň sa začínal, všade biele pokrývky snehu, cesta však suchá. V aute dobrá nálada, popíjala som kávu i Red Bull, počúvala Dire Straits, Queen a Phila Collinsa.

Auto šliapalo úžasne (mimochodom nové), nevedela som sa dočkať kedy ho ukážem synovi:-) Dostavili sa spomienky na detstvo, ako môj otec vždy zabehával nové autá. Vôbec netuším, či sa dnešné autá ešte zabehávajú, ale mne to prinieslo nezmazateľnú spomienku na otca. Žiaľ, nové auto mu už ukázať nemôžem. On celý život túžil po kvalitnom aute, a to ich teda poriadne striedal: pamätám si Volgu, Moskvič, Tatru 613, i všetky Škodovky od 100, 120 až po Feliciu. Čo sme sa naleštili áut, s takou nejakou ťažko rozotierateľnou pastou...Pastovala celá rodina:-)

Rakúsko-nemecké hranice som míňala bez povšimnutia. Po prejazde tunelom Pfänder, dlhým 6,7 kilometrov, som v Nemecku. Super, ďalšie hranice zdolané bez problémov. Cesta po Nemecku smer Mníchov je nudná, nevadí, počúvala som hudbu. V samotnom  Mníchove vždy nastane trochu vzrušenie, pretože opúšťam diaľnicu a prechádzam mestom. Potom už vidím prvýkrát tabuľu Salzburg a to už veľmi zaváňa domovom. Prechádzam okolo nádherného jazera Chiemsee, blížim sa k rakúskym hraniciam. Tabule oznamujú možnosť zdržania sa na hraniciach pre zdravotné kontroly. To bola predzvesť komplikácií. Prvé štátne hranice, nemecko-rakúske, s prítomnosťou colnej stráže. Predo mnou stálo asi 10 áut, jedno auto odstavené stranou. Prišla som na rad asi po 5 minútach, colník mi položil otázku v angličtine Where are you going? Očividne sa mu uľavilo, že len transitujem a nezostávam v jeho krajine. Mohla som síce požartovať, že zostávam na pár dní v Rakúsku, ale rýchlo som si uvedomila, že nie je doba na srandičky:-). Smerujem na Salzburg a teším sa na krátku zastávku v mojom obľúbenom Mondsee. Na prekvapenie motorest bol zavretý, tak som si urobila aspoň selfie na peknom mieste s výhľadom na jazero.

Zostáva mi zdolať posledných 350 kilometrov. Čaká má ešte jedno tankovanie, v tak slovensky pôsobiacom Kitsee a prechod rakúsko-slovenskou hranicou. Pripravujem si môj certifikát o negatívnom Covid teste. Na hraniciach však ani nohy. Všímam si však, že v opačnom slovensko-rakúskom smere to vyzerá na dôkladnejšiu kontrolu. Zotmelo sa, okolo 17.00 hodiny prechádzam mostom Lafranconi, pri srdci ma hreje pohľad na Bratislavský hrad:-) Som doma. V byte rozvoniava čistota, sviečky i dobré jedlo. Nasledujú dlhé rozhovory a filmový večer pri slovenských a českých filmoch. Dlho som sa tak nenasmiala ako pri filme s Annou Polívkovou Po čem muži touží.

Tento pobyt na Slovensku je však iný. Žiadne stretnutia, všetko obmedzujem. Sedím doma. Som však s mojou najbližšou rodinou a to sú chvíľky najvzácnejšie. Nerozumiem úplne slovenskému lockdownu, čo teda môžem a čo nie, vyzerá to však, že minimálne sa môžem ísť prejsť k Dunaju a to mi úplne stačí:-)

Syna som previezla v novom aute. Frflal, že jazdím pomaly, nesústredene a pred priechodom pre chodcov v komplikovanej križovatke som im dala zbytočne prednosť. Nuž je pravda, že jazdím pomaly (pokuty za rýchlosť vo Švajčiarsku sú vysoké), prednosť chodcom je tam povinná (údajne som však zastala v križovatke a mala som zastať pred ňou), no a tá nesústredenosť v aute (budem mu vysvetľovať moju neopakovateľnú radosť, že s ním môžem sedieť v aute). Veď to raz možno pochopí...

Zostáva mi ešte niekoľko dní pobytu v Bratislave, budem pokračovať v dôslednom dodržiavaní slovenského lockdownu, ktorý sa od dnes sprísňuje. Pôjdem sa ešte otestovať a pripravím sa na cestu späť. Musím to stihnúť do 1. februára, pretože Švajčiari zaraďujú Slovensko do červenej zóny, teda medzi krajiny po návšteve ktorých treba zostať 10 dní v karanténe.

Dúfam, že spiatočná cesta prebehne rovnako príjemne ako cesta na Slovensko. A tiež verím, že ďalšia návšteva Slovenska už bude bez stresov i s možnosťou rodinných a priateľských stretnutí, ktoré tak veľmi všetci potrebujeme...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Ja ani neviem, čo za reformu Matovič oznámil

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?