Od Ženevského jazera až na Magurku

Autor: Soňa Fröhlichová | 19.7.2020 o 8:20 | (upravené 5.10.2020 o 10:00) Karma článku: 8,69 | Prečítané:  2817x

Od roku 2011 pravidelne cestujem zo Švajčiarska na Slovensko viackrát do roka. Napriek úctyhodným kilometrom (2200) sa na túto cestu vždy teším. Tak tomu bolo aj začiatkom júla,  po dlhšej pauze vzhľadom na pandémiu COVID-19. 

S mojou priateľkou Jankou, po stovkách hodín strávených rozprávaním o všetkom a o ničom, v tom máme jasno. Cestovanie nie je o tom, dopraviť sa čo najrýchlejšie z bodu A do bodu B, cestovanie si treba užiť. Síce mi to nejaký čas trvalo, ale už sa tohto pravidla  pevne držím. Počas mojich prvých ciest zo Švajčiarska na Slovensko túžba po domove a potom zase túžba po spoznávaní Švajčiarska bola silnejšia. Po niekoľkých pokutách za rýchlosť, strastiplných situáciach na ceste a predovšetkým nesmiernej únave z cestovania, si už cestu užívam...

Cestovanie od Ženevského jazera do rodnej  Bratislavy mi trvá cca 12 hodín. Určite sa mnohí pozastavíte nad tým, prečo cestujem autom. Môžem sa predsa dopraviť vlakom, autobusom či lietadlom a dokonca ma to vyjde lacnejšie (všetky spôsoby dopravy mám vyskúšané). Ja však najradšej cestujem autom a ešte k tomu sama :-)

Môj priateľ Chris nie je fanúšikom týchto mojich ciest a tak mi to sem-tam "uľahčí", obetavo sa so mnou prevezie  po celom Švajčiarsku na trase Ženeva - Lausanne - Bern - Zurich - Saint Gallen a potom sa vráti späť vlakom. Mne už zostane odjazdiť len cca 700 km. Aby som naplnila moju predchádzajúcu myšlienku o užívaní si cestovania, musím doplniť, že tesne pred švajčiarsko-rakúskymi hranicami zastavíme a spoznáme nejaký pekný región. Posledne sme prenocovali v malebnej dedinke Seewis-Dorf v kantóne Grisons, a navštívili  svetoznáme mesto Davos a priľahlú dedinu Klosters. Bola to moja prvá skúsenosť s týmto prenádherným kantónom Graubünden (Grisons).

Davos (1560 m) je najvyššie položené mesto vo Švajčiarsku a zároveň jedno z najvýznamnejších lyžiarskych stredísk. Každoročne sa v ňom koná Svetové ekonomické fórum i slávny hokejový turnaj. HC Davos patrí k popredným klubom švajčiarskej hokejovej ligy. 

Poloha dediny Seewis-Dorf prekvapila aj mňa, zodpovednú za výber ubytovania:-) Do dediny sme prichádzali strmými serpentínami, stúpajúc niekoľko kilometrov. Priateľ už nechápal, kam to ideme, ja som sa však tvárila, že to mám pod kontrolou :-) Pravdu povediac som vôbec netušila, že sa ocitneme v horách kantónu Graubünden vo výške 937 m. Hotel a výhľad do údolia však stál zato:

Posuňme sa v cestovaní ďalej smer Slovensko. Po krátkom prejazde Rakúska, kde si vždy natankujem benzín (je tu najlacnejší), pokochám sa pohľadom na Bodamské jazero a pokračujem v jazde po Nemecku smer Mníchov. Táto časť diaľnice je najmenej zaujímavá až nudná, veľkou výzvou je doraziť do Mníchova v čase mimo špičku, inak riskujem veľké zdržanie. V Mníchove je treba  nepochopiteľne na chvíľu opustiť diaľnicu, pretrpím tak prejazd perifériou za iných okolností, nádherného mesta. Míňam potom ešte po ľavej strane bavorský skvost jazero Chiemsee a blížim sa k Salzburgu. V motoreste Mondsee si dám vždy dobrú kávičku a po nej bravúrne zvládam posledných 350 km do Bratislavy.

Samozrejme, že túto cestu robím s rôznymi obmenami a prispôsobujem k aktuálnej situácii, k počasiu a  k nálade. Každá cesta je iná. Niekedy sadnem do auta a po prvých ubehnutých kilometroch cítim, že dnes to bude náročné. Nevadí, prispôsobím sa, cestu pojmem ako exkurziu po miestnych motorestoch a pravidelne udržiavam pitný režim. A keď ani to nepomôže, vyberiem si nejaký penzión, ubytujem sa, dám si dobrú večeru počas ktorej nenápadne pozorujem hostí i personál. Ráno po výdatných raňajkách pokračujem v dobrodružstve...

Viackrát som prespala u spolužiačky zo základnej školy Dáši v Bludenz v alpskom meste najzápadnejšieho cípu Rakúska. Voralbersko je hornatá drsná krajina, ktorá očaruje nádhernou prírodou a je rajom pre priaznivcov letných i zimných hôr. Sú to neopakovateľné chvíle: stretnutie s kamarátkou, spoločná večera (v Bludenz mám už svoju obľúbenú reštauráciu, kde robia najlepšie špagety carbonara, aké som kedy jedla). Fotografia je z výletu k neďalekému jazeru Lünersee.

S dňami strávenými na Slovensku musím  narábať vždy veľmi opatrne, napriek tomu som sa tentokrát rozhodla vyraziť na pár dní na Liptov, konkrétne na Magurku. Podarilo sa mi to vďaka mojim priateľom Zuzke a Tomášovi, ktorí tu vlastnia svojpomocne vybudovaný parádny penzión. Bude to znieť ako fráza, ale opäť som si uvedomila aké je to Slovensko prenádherné.

Konečne som mala možnosť viac spoznať Nízke Tatry, priznám sa, že som vždy uprednostňovala Vysoké Tatry. Do malebnej osady Magurka sa zamilujete na prvý pohľad. Očarí vás nedotknutou krásou prírody a neuveriteľným pokojom. Čo by ste povedali na takéto raňajky pri šume stromov a zvukov prírody?:-)

Večer prebiehala ochutnávka syrov i príprava tradičného švajčiarskeho jedla Raclette.

Po raňajkách sa vyrážalo na túry. Niektorí z nás zvládli aj vrch Salatín (1630 m), najvyšší končiar v severozápadnej časti Nízkych Tatier. Je z neho úžasný výhľad na hlavný hrebeň Nízkych Tatier i na Malú a Veľkú Fatru. Lola si to takto užívala.

A my pohodlnejší sme sa poprechádzali po nízkotatranskom hrebeni a vystúpili na Chabenec (1955 m), odkiaľ sa nám naskytol takýto výhľad. Teoreticky sme mohli pokračovať až na Chopok, ale to zase nabudúce :-). Vrátiť sa sem musím aj preto, že táto oblasť je  rajom pre zberateľov čučoriedok,  brusníc či pre hubárov. Na tieto lesné poklady si  však  treba nejaký  týždeň počkať :-)

Ku Chabencu sme sa museli prepracovať pásmom lesov, kosodreviny i hlavným hrebeňom.

 

Od rodiny Moravčíkovej som sa dozvedela základné informácie o baníckej osade Magurka, ktoré sú vskutku pozoruhodné. Je to najvyššie položená osada na Slovensku, nachádza sa v Ľupčianskej doline, pod hrebeňom Nízkych Tatier vo výške 1050 m n.m. Bola založená v 14. storočí, ťažilo sa v nej zlato, striebro a antimón. Banícku atmosféru si zachovala do dnešných čias. Nájde sa tu aj kostolík, dokončený v roku 1912, zasvätený svätému Klementovi.

Pri návšteve Magurky máte pocit, akoby sa pred vami schovávala v hlbokých lesoch, údajne tí vyvolení môžu stretnúť aj medveďa. My sme sa k nej dostali smerom na Banskú Bystricu, potom odbočka na dve dediny Liptovská osada a potom  Liptovská Lúžna, ktorá vás zaujme svojou dĺžkou 6 kilometrov i pôvabnými drevenicami. Tie musia byť snom každého chalupára. Zaujali aj mňa, srdcom chalupárku, aj keď zatiaľ bez chalupy :-( Za dedinou  pokračujete do spomínaného hlbokého lesa, odhadujem cestou 3. triedy (v zime to môže byť veľmi zaujímavé). Všimnete si ešte bývalú detskú ozdravovňu Železnô, ktorá má už nanešťastie časy svojej najväčšej slávy za sebou a teraz už len nepochopiteľne chátra...

Spestrením bola aj návšteva neďalekej osady Vlkolínca, ktorá sa hrdí unikátnym súborom 45 pôvodnych sedliackych domčekov, i so zápisom v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Cesta späť do Švajčiarska prebiehala podľa podobného scénára so zastavením sa v ďalšom, ešte nepoznanom, kantóne Appenzell. Okamžite som si uvedomila, že toto bola pre mňa vždy predstava Švajčiarska. Ako z reklamného bilboardu na Švajčiarsko, čo poviete?

Veľa času  som síce nemala, ale krátka prechádzka i degustácia miestneho syra sa podarili. Zašla som aj do turistického centra a je mi jasné, že aj sem sa vrátim na predĺžený víkend. Pozrite na túto krásu kantónu Appenzell.

Pripájam ešte zaujímavosť, že ženy v tomto kantóne získali volebné právo až v roku 1990. Priateľ mi to vysvetľoval z hľadiska tradícii a mentality regiónu, čo dávalo trošku aj zmysel. Ale som si istá, že tento dátum určite zopárkrát vytiahnem:-)

Júlový návrat do Bratislavy bol veľmi špecifický, poznačený COVID-19. Nevedela som presne, aká bude situácia na hraniciach, prípadne či sa v čase môjho odchodu zo Slovenska nezmení. Cítila som sa  previnilo, že cestujem v čase, keď vlády každej krajiny vyzývajú k zváženiu zahraničných ciest. Mala som obavu, že ľudia v okolí budú mať strach z kontaktu so mnou. Obavy sa ani v najmenšom nenaplnili a pobyt doma sa vydaril v plnom zdraví nad očakávanie. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Oravčanov hanili za svadby, teraz sú vzorom. A poďakujte vojakom, znelo z každej dediny

Celoštátne testovanie ohrozuje neistá ochota zdravotníkov.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Vďaka patrí zodpovedným, ale to najťažšie nás len čaká

V tieto dni neplatia kategórie politickej odmeny alebo odplaty.

Prvá západná krajina, ktorá sa pokúša plošne testovať, píšu o Slovensku

Netreba odhaliť každého pozitívneho, vysvetľuje odborník.


Už ste čítali?